Aji morin eskivi, budrir mudr chovildá, aji beji eskivi, tašijirár boká chovildá.

Oko

17. listopadu 2010 v 17:40 | el-pavstrom
Dvadsaťjednotka sa dá vnímať viacerými spôsobmi. Napríklad - ako je spomenuté aj v nadpise - kartová hra, kde 21 tvorí "oko". Netuším, ako sa to hrá, nikdy som sa s tým v reálnom živote nestretol. Vek 21 rokov však predstavuje hranicu, po dovŕšení ktorej už môže byť dotyčná osoba aj volená do funkcií - čiže okrem aktívneho volebného práva (od 18 r.) má aj právo pasívne.
Dnes je aktuálna aj ďalšia 21-ka. Presne pred 21 rokmi sa totiž odohralo prvé dejstvo vyjadrenia túžby po inom živote. Nešlo o požiadavky hospodárske, ale politické. Vtedajší pražskí študenti, pri spomienkovej slávnosti na udalosti počas druhej svetovej vojny, sa na verejnosti neobmedzili len na povolené vyjadrenia a reagovali aj na vtedajšie spoločenské pomery, ktoré chceli zmodenizovať a priblížiť sa tak demokratickým krajinám Západu.
Aká bola reakcia arogantnej moci, je známe. Táto surovosť, s akou zakročili represívne zložky štátu - vtedy ešte československého - vyburcovala ďalšie zložky obyvateľstva. Prví reagovali herci, ale postupne sa pridávali aj ďalšie spoločenské vrstvy, hoci strach z arogancie moci komunistov dlho zväzoval ruky a ústa mnohým inak čestným ľuďom. Rozbehol sa proces okliešťovania moci neschopných (komunistov a ich prisluhovačov), aby napokon prišli (aspoň formálne) o celú politickú moc.
Je príznačné, že celý proces naštartovali študenti, z ktorých viacerí na zmenenú situáciu po rokoch doplatili aj tým, že si napríklad nedokázali nájsť primerané (a či vôbec nejaké) zamestnanie. To je však už iná kapitola. V tom čase nadšenie a idealistické predstavy dominovali v hlavách nadšencov, ktorí sa angažovali v prospech lepšej budúcnosti nás všetkých.
Pravda je taká, že dnes by už aj oni triezvejšie hodnotili a odhadovali to, čo nás v zmenenom spoločenskom i politickom režime malo neskôr stretnúť.
Nemožno však odškriepiť, že technologicý pokrok v oboch nástupníckych štátoch ČSFR by bez zmeny režimu ani zďaleka nenapredoval tak, ako sme toho svedkami v súčasnosti. Škoda, že v medziľudských vzťahoch sme urobili krok späť. Nie som si istý, že jedno nevyhnutne musí kráčať ruka v ruke s druhým...
Napriek negatívam, ktoré tu stále existujú, pozitíva predsa len prevažujú. A to je snáď rozhodujúce, ako sa na súčasnosť po toľkých rokoch pozerať.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Jana Jana | Web | 18. listopadu 2010 v 10:15 | Reagovat

Ahoj, děkuji ti za návštěvu mého blogu. Jinak tě ale zklamu, já v té době pracovala na MV a proto nemohu odsoudit vojáky a policii. To je tak. Ministerský předseda zvedne telefon, zavolá náčelníkovi politického oddělení. Náčelník pošle své kluky stát na Václavák v uniformě. Každého zvlášť. A odjede i s ministerským předsedou na chatu. Kluci tam stojí a rozvášnění demonstranti nejdřív opatrně, pak už surověji útočí. Jenže ten trouba voják smí jen stát. A stojí tam jak vůl. A tak je to několik dní. Nesmí reagovat že na něj někdo nadává, hází po něm rajčata. Po třech dnech toho maji kluci už tak dost, že si přejí jen jediné. Zmlátit demonstranty a jít domů. Jinak je pravda, že jsme si představovali kdoví co,  jenže politika byla je a bude svinstvo. Všechno má své výhody i nevýhody. I když jsem se neměla špatně, zpátky už bych nechtěla. Jak píšeš, všešechno má své horší i lepší stránky. Hezký den :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama