Aji morin eskivi, budrir mudr chovildá, aji beji eskivi, tašijirár boká chovildá.

Únor 2011

Pozná niekto zobrazenú hubu?

26. února 2011 v 23:13 | el-pavstrom
Kamarát ma požiadal o identifikáciu tejto huby podľa obrázka. Bohužiaľ nevie ani, či na spodnej strane klobúka boli lupene a či rúrky... Ak náhodou niekto pozná tento druh (rástol v smrekovom lese), nech mi napíše do komentárov názov. Budem mu za to vďačný.

Sex?

25. února 2011 v 1:27 | el-pavstrom
Skôr než som sa pustil do písania tohto príspevku, prečítal som si aspoň úryvky z niektorých už napísaných článkov na túto tému. S údivom som bol nútený konštatovať, že ani v jednom sa nepísalo priamo o sexe, ale o jeho používaní.
Je predsa notoricky známe, že sex je cudzie slovo, ktoré sa prekladá do našich jazykov ako POHLAVIE/POHLAVÍ. Vieme, že sa vyskytuje v dvoch verziách - mužskej a ženskej. Vďaka státisícročnému vývinu organizmov a vďaka prirodzenému vývoju sa nakoniec pohlavie, čiže sex, ustálilo vo formách a veľkostiach, navzájom kompatibilných. Totiž len tie ženy mohli rodiť potomstvo, ktoré mohli byť úspešne oplodnené. Tak je tomu dodnes a zrejme ešte dlho bude.
Pôvodne dosahovali pri pohlavnom styku orgazmus len muži, pretože príroda mala záujem o udržanie rodu a na otehotnenie nepotrebovala žena prežiť orgazmus. Naopak muž potreboval prežiť orgazmus, pretože je uňho spojený s výstrekom semena - čiže mužských pohlavných buniek. S postupom času, ako ľudia stále viac a viac špekulovali a snažili sa vyhnúť rodičovstvu, mali početnejšie potomstvo jednak zaostalejší jedinci, alebo silne motivovaní, ktorí bez čoraz častejšieho pohlavného aktu nedokázali existovať. Samozrejme, aj ženy s čoraz väčšou pohlavnou túžbou a schopnosťou dosiahnuť orgazmus, zohrávali v tomto procese stále väčšiu úlohu. Tento proces prebieha aj v súčasnosti, pretože ešte stále je dosť veľké percento žien (asi 30%), ktoré orgazmus neprežívajú a aj dnes sa rozmnožujú ďaleko viacej zaostalejšie spoločnosti na úkor tých vyspelejších. Tento proces môže v budúcnosti vyústiť do veľmi zmenenej situácie napríklad v Európe, kde už pôvodné kultúrne národy začínajú pomaly vymierať a na ich miesto sa tlačia silné populácie primitívnejších ľudí.
A to sa všetko deje len preto, že pôvodní Európania sú pohodlní a hrabiví, zabúdajúc pritom často na pôvodnu funkciu orgánu, cudzím slovom nazývaného sex...

Zvieratá nie sú rasisti

20. února 2011 v 21:48 | el-pavstrom
Ešte som nepozoroval, že by zvieratá boli rasisti. Všimnime si len takých psov. Koľko je tam veľkostných, farebných odchýlok a psi si z toho nerobia ťažkú hlavu. Dokonca ich nezaujíma ani prípadný rodokmeň a veci podobné.
Neverím, že by niekomu z ľudí vopred prekážala tmavšia alebo bledšia farba pleti, skôr by som povedal, že sa im nemusia páčiť niektoré črty tváre u daktorých jedincov inej rasy. Napríklad niekomu sa nepáčia výrazné nadočnicové oblúky, alebo z tváre dopredu vysunuté čeľuste, či hrubé pery - to sa týka časti černošskej populácie, alebo veľké a hrboľaté nosy - to sa týka napr. časti Arabov a Indiánov. Najmenej zrejme prekážajú šikmé oči žltej rasy z Ázie.
Pochopiteľne, toto je písané z pozície predstaviteľov tzv. bielej rasy. Predstaviteľ inej rasy by možno zostavil iné charakteristiky.
Najväčšie rozdiely sú však v odlišnej kultúre jednotlivých krajín a spoločenstiev a, bohužiaľ, náboženstiev. Ľudia si často spájajú určitý náboženský systém s určitou skupinou ľudí. Napríklad: Arabi-islamské náboženstvo, Indovia-hinduizmus a budhizmus, Japonci- budhizmus, Číňania-taoizmus, ap. Príkladov je oveľa viac. Belochov, okrem Indov, považujú za kresťanov.
Z týchto koreňov potom vyrastá podhubie vzájomnej neznášanlivosti rás. Pritom ale len málokedy ide o pravý rasizmus, skôr je to len averzia voči určitým anatomickým odchýlkam, alebo náboženským prejavom. Nikomu napríklad neprekáža budhizmus či taoizmus, pretože je to učenie preferujúce znášanlivosť, toleranciu. Iná situácia je pri systémoch, ktoré sú agresívne a netolerantné. Všetci vieme, čo mám na mysli.
Je ešte jeden prípad, keď sa v našich končinách skloňuje slovo rasizmus. Skloňujú ho niektorí príslušníci etnika, ktoré sa po stáročiá nazývalo Cigáni. Nebolo to pôvodne pejoratívne označenie. Tento nádych sa mu snažia dať (a zdá sa, že úspešne) samotní Cigáni. Vyzerá to však smiešne, keď si najprv svojím konaním a správaním vyslúžia nelichotivú povesť názvu Cigáni a potom sa rozhodnú nazvať svoj národ Rómovia, aby si tak zlepšili reputáciu. To že sa tak sami vo svojom jazyku nazývajú, je v poriadku, ale nemôžu predsa vnucovať iným národom, aby vo svojich jazykoch ich tiež nazývali Rómami.
Nemec tiež seba nazve,  že je Deutsch, ale pre nás je naďalej Nemcom a pre Francúza - Allemand. Myslím si, že netreba pokračovať vo vymenúvaní ďalších príkladov. Pravdou je, že Cigáni, rovnako ako Indovia, patria k bielej rase, čiže v ich prípade ani nemôže ísť o rasizmus. Iná vec je, že oni sami sa snažia dojem o rasovom útlaku na sebe vytvoriť.
Problém je v niečom inom. Predstavitelia žltej rasy (Vietnamci, Číňania) sú spravidla pracovití, skromní a zďaleka nedávajú toľko argumentov na nespokojnosť do rúk väčšinového obyvateľstva ako práve Cigáni. Keď napadnú Cigáni "gádžov", tak to je v pohode, ale beda ak to je naopak! Hneď z toho robia naši (do veľkej miery neprispôsobiví) spoluobčania problém s rasistickým podtextom.
Nemyslím si, že v našich končinách by nejak výrazne bujnel skutočný rasizmus. Je to len zlá skúsenosť s neprispôsobivými občanmi, ktorá sa občas prenáša na celé etnikum. Nepochybujem, že sú medzi Cigánmi aj tolerantní, pracovití, ba aj zdvorilí, ibaže netvoria zatiaľ väčšinu.

Vieme, čo je život?

12. února 2011 v 17:12 | el-pavstrom
Je dosť zložité hľadať zmysel čohosi, čo si najskôr nedefinujeme. Tiež je treba si ujasniť, či chceme písať o zmysle života určitej živej bytosti, alebo o zmysle existencie života vôbec - od vírusov, ktoré niektorí vedci nepovažujú za živé organizmy, až po človeka.
Povedal by som, že zmysel života jednotlivca, či už z ríše rastlinnej, živočíšnej alebo húb, je daný schopnosťou rozmnožovať sa. To znamená, že každý jednotlivý organizmus má z hľadiska prírody určenú jedinú úlohu: zachovanie druhu - čiže genetickej informácie, prenášanej z predka na potomka. Všetky ostatné odchýlky od tohto cieľa sú z pohľadu prírody nepodarky, omyly, slepé uličky.
Otázka znie - načo je toľko rozmanitých druhov organizmov? Veď genetická informácia sa zmestí na mikroskopicky malý priestor. Predpokladám, že to všetko sú viac menej odchýlky od pôvodnej jedinej informácie, či jej modifikácie, vďaka ktorým dokáže samotná informácia pretrvať a dostať sa tak nakoniec úspešne do (pre nás neznámeho) cieľa.
Človeka začne napádať neodbytná myšlienka, KTO tú pôvodnú informáciu zakódoval do bielkovinových štruktúr závitnice a či vôbec NIEKTO? Pretože ak nie je nikto, kto by spomenutú info zakódoval, nenesie DNA a či RNA potrebné údaje a náš zmysel života sa rozplýva ako hmla ráno, keď zasvieti slnko...
ufonik
      
hubíkovia

Obloha

6. února 2011 v 5:19 | el-pavstrom
Nočná obloha je plná posolstiev o (pre nás) nesmierne vzdialených svetoch, ktoré nikdy nedokážeme navštíviť  či inak spoznať. Náš ľudský život na to jednoducho nestačí. Nemyslím si, že by mohli byť riešením viacgeneračné lety vesmírom. Akú motiváciu však už môže mať človek, keď vie, že zomrie kdesi v studenej a tmavej prázdnote? Ako sa môžu cítiť  potomkovia, ktorí sa narodia aj zomrú v kabíne a nič iné nepoznajú, len z obrazových záznamov? Čo nájde v dopredu určenom cieli cesty koncová generácia a aké môžu byť perspektívy spiatočného letu?
Čiže "tudy cesta nevede..." Naopak, denná obloha sa zdá byť mnohým priateľská a hrejivá. S tou hrejivosťou (pokiaľ svieti letné slnko) by som súhlasil, ale inak pre mňa predstavuje denná obloha obrovskú priepasť prázdnoty. Stačí si ľahnúť cez deň na chrbát a predstaviť si že sme len gravitáciou pridržiavaní na povrchu Zeme, ako špendlíky na magnete. A že sa môžeme kedykoľvek zrútiť do priestoru nie nad, ale pod nami...
Nočná obloha je prívetivejšia, zabývaná síce neznámymi, ale predpokladanými bytosťami, ktoré tam kdesi v tom svetelnom hviezdnom mori, rovnako ako my, tušia, že nie sme sami.
vesmír