Aji morin eskivi, budrir mudr chovildá, aji beji eskivi, tašijirár boká chovildá.

Červenec 2011

Reklama - áno či nie?

30. července 2011 v 22:47 | el-pavstrom
Žijeme v dobe, ktorá je prešpikovaná reklamou.
Niektorí si to pochvaľujú. Priznám sa, že aj ja som občas privítal, keď celkom nelogicky, uprostred deja, sa v televízii objavila reklama a ja som si mohol ísť urobiť kávu alebo čaj, zájsť na WC, alebo sa len jednoducho pretiahnuť a zájsť na balkón nadýchať sa čerstvého vzduchu. V konečnom dôsledku však pôsobí reklama aj v tv rušivo. Oveľa rozumnejšie by bolo nevysielať ju.
Považujem totiž reklamu v tej podobe, aká u nás existuje, za zbytočnú. Darmo ma presviedčajú, že taká alebo onaká podprsenka je pre mňa najvhodnejšia, také či onaké vložky, telové či iné mlieko, prášok na pranie, zubná pasta, farba na vlasy a samozrejme auto, loď či helikoptéra. Na informácie z reklamy sa totiž vo väčšine prípadov nedá spoľahnúť. Reklama sa dnes premenila na prostriedok vnucovania určitého výrobku nám, spotrebiteľom, bez ohľadu na kvalitu. Čím viacej mi vnucujú niečo, tým väčší odpor k tomu cítim a určite si to nekúpim. Reklama len zbytočne zdražuje výrobky a zaplatiť to musíme my všetci.
Reklama má slúžiť na informovanie verejnosti o novom výrobku, ktorý je zásadne odlišný od tých doterajších. V opačnom prípade len zavádza, dokonca často až podvádza spotrebiteľa. V lepšom prípade dezorientuje. A to všetko v mene čo najväčšieho zisku nenažrancov. Priznajme si, že často keď aj slušný živnostník či podnikateľ má čo nové ponúknuť ľuďom, nemá prostriedky na zaplatenie mohutnej reklamnej kampane, ako majú najsilnejšie obchodné reťazce, ktoré takto svojím krikom prehlušia ostatných.
Koľko papiera vychádza nazmar v reklamných letákoch objavujúcich sa každý týždeň v poštových schránkach alebo aj inde, len tak položených! Tony nevyužitých informačných tlačív rôznych formátov sa pravidelne vyhadzujú, ale firmy sa len smejú - veď spotrebiteľ to zaplatí v cene tovaru.
Skrátka, plytvá sa oveľa viac než predtým, ale všetci sú spokojní. Papierne, tlačiarne, kolportéri, predajcovia, len naše lesy doplácajú na chamtivosť a bezohľadnosť takýchto veľkopodnikateľov.
Radšej už končím, aby som sa zbytočne nerozčúlil, keď zmeniť to aj tak nie je v mojej moci.

Dostal som e-mailom...

29. července 2011 v 3:15 | el-pavstrom

Čo papkáme/Stojí za prečítanie!!!
Cereálne raňajky sú vraj učebnicovým príkladom úspešného vykrádania našich peňaženiek. Keď v 19. storočí lekár John Kellog hľadal zdravú náhradu za mäso, vynašiel kukuričné vločky. Vtedy to bol pomerne čistý produkt takmer neupravované nespracované kukuričné zrná, mleté, skvapalnené, zahrievané a vysušené. Dnes by sa vraj červenal od hanby, rozpakov a zlosti, keby zistil, ako sa tieto cereálie pod jeho menom spracúvajú. M. H. Diamond v knihe Ako si ovládať telo opisuje výrobný postup v USA: Kukuričné zrná sa namočia do lúhu, áno, ide o žieravinu, ktorá spáli kožu na tele. Potom sa zrná vystavia agresívnej pare, namočia v ochucovacom sirupe, ktorý je najmä z rafinovaného cukru. Potom sa sušia, prebehnú sústavou valcov, ktoré ich lisujú tlakom 75 ton. Po tejto procedúre sa opekajú, nahrievajú a vločkujú, až sú pripravené na kúpeľ v chemikáliách konzervačných látok a prísad. To, čo vyštartovalo ako skutočne živé kukuričné zrno, sa premenilo na mŕtvu ochutenú látku, konštatuje americký lekár.
Ako sa vyrábajú džemy a marmelády?
Keďže továrne musia vyrábať po celý rok, ovocie skladujú do zásoby. Marhule, jahody, ríbezle sa ošetria chloridom vápenatým, ktorý zaručí, že v džeme cítime a vidíme celé kúsky ovocia. Ovocná zložka však býva často nadstavená želatínou a farbivá dodajú bledému ovociu želaný odtieň.
Prečo sú hrozienka v müssli šťavnaté?
Je to tajomstvo niektorých výrobcov. Namočia sa do horúceho roztoku kyseliny fosforečnej, vďaka čomu sa potom dajú naimpregnovať roztokom glycerínu. Sú pekne guľaté a šťavnaté.
Aj hranolčeky sa máčajú v lúhu Keď si robíme doma hranolčeky, je to jednoduché. Tie, ktoré kupujeme hotové zmrazené, prechádzajú náročnou úpravou. Zemiaky sa musia okúpať v parných strojoch, kde im popraskajú šupky, potom ich oškriabu kefy. V niektorých výrobniach, ako napísal nedávno český časopis Týden, sa doposiaľ používajú na lúpanie zemiakov kúpele v koncentrovanom sodnom lúhu, ktorý rozloží šupky. Po nakrájaní na hranolčeky sa predvaria vo vode obohatenej siričitanom sodným a fosfátom. Obe chemikálie zabraňujú tvoreniu tmavých miest a dodávajú zemiakom zlatožltú farbu.
Keď šunka nie je šunka.
Trocha mäsa, odrezky, želatína, dusitany, fosforečnany, rastlinné gumy, aromatické látky, konzervanty, stabilizátor, zahusťovadlo a voda. Tak to je šunka, akú si kupujeme v obchode. Kto robí domácu šunku, vie, že do nej pridá kvalitné mäso, soľ a korenie. To, čo kupujeme v obchodoch má od tohto receptu ďaleko. Pod názvom šunka sa totiž často predávajú najrozličnejšie výrobky z kusov mäsa a odrezkov, éčka potom pomôžu z tejto nevábnej hmoty vyrobiť žiadanú šunku. Vďaka fosforečnanom, ktoré v mäsových výrobkoch viažu vodu, môže byť až 30 percent váhy šunky len obyčajná voda. Podobne je to v aj v ostatných údeninách.

P.S.: Tak čo ešte vlastne môžeme jesť...?

Ať žijí duchové!

14. července 2011 v 3:08 | el-pavstrom
Spomenul som si pri tejto príležitosti na milý a úsmevný film pre deti, preto som jeho názov dal do nadpisu. Pravda je taká, že by som sa rád stretol s duchom, lepšie povedané komunikoval s ním. A pravda je aj taká, že sa mi to doposiaľ nikdy nepodarilo.
Nepopieram možnosť existencie niečoho, čo pre nedostatok názvoslovia nazývajú ľudia slovom duch, ale nemôžem ani vylúčiť možnosť, že žiadny duch neexistuje. Prečo?
Pripúšťam, že vo vesmíre je ešte veľa nami neobjavených či nevysvetlených úkazov. Na druhej strane zase oko je najľahšie oklamateľný zmyslový orgán. Najjednoduchšie sa to dá dokumentovať existenciou filmu a televízie. Pri premietaní filmu sa len v rýchlom slede za sebou pohybujú nehybné fotografie a predsa to vnímame ako pohyb. Ešte zaujímavejšia je obrazovka. Na nej sa v ktoromkoľvek okamihu nachádza len jeden (!) svietiaci bod, ale pri tej veľkej rýchlosti, s akou prelietava cez riadky obrazovky sa naše oko nedokáže prispôsobiť a opäť máme pocit obrazu - či už nehybného, alebo pohyblivého. Nuž, kto má potom veriť takémuto zmyslovému orgánu na 100%...?
Dokážem si predstaviť, že by sa na projekciu duchov používala holografia. A to je tak všetko, čo by som k tejto problematike mohol napísať, pretože tvrdenie niekoho, že komunikoval s duchom, resp. ho videl, je len tvrdením a nemá hodnotu dôkazu.